V rámci zdokumentovanej ľudskej histórie je dnes známe, že ľudia si uvedomovali liečebnú silu svetla doslova tisíce rokov. Mnohé starodávne kmene uctievali slnko alebo mu pripisovali obrovský význam ako darcu života pravdepodobne desiatky tisíc rokov. Ale pokiaľ ide o využitie svetla na terapeutické účely („fotomedicína“ alebo „fotobiomodulácia“), dalo by sa povedať, že siaha viac ako tri tisícročia do Indie. Dokonca to bolo zdokumentované v hinduistickom texte Atharva Veda, napísanom v roku 1400 pred Kristom.

V 18. storočí sa v lekárskej literatúre začali objavovať správy o sile slnečného žiarenia pri liečbe rôznych chorôb. V učebnici z roku 2018 „Low-Level Light Therapy: Photobiomodulation“ Hamblin a kol. Poskytuje podrobný popis histórie toho, ako sa zistilo, že svetlo ovplyvňuje ľudské zdravie. Ak vás zaujímajú všetky nuansy histórie používania svetelnej terapie, vrelo odporúčam zohnať Hamblinovu učebnicu, ale dovoľte mi uviesť niekoľko zaujímavostí z ich knihy tohto úžasne podrobného opisu histórie fotomedicíny:

„V roku 1735 Fiennius opísal prípad, keď vyliečil rakovinový výrastok na perách pomocou slnečného kúpeľa. V roku 1774 Faure oznámil, že úspešne liečil kožné vredy slnečným žiarením a v roku 1776 LePeyre a LeConte zistili, že slnečné žiarenie sústredené cez šošovku urýchľuje hojenie rán a ničí nádory. Objavili sa aj správy, že slnečné svetlo má priaznivé účinky na vnútorné choroby. V roku 1782 použil Harris ulity mäkkýšov vystavené slnečnému žiareniu na zlepšenie prípadu krivice (krehkých kostí v dôsledku nedostatku vitamínu D). V roku 1845 Bonnet prvýkrát uviedol, že slnečné svetlo možno použiť na liečbu tuberkulóznej artritídy (bakteriálnej infekcie kĺbov).

V druhej polovici 19. storočia sa postupne presadila terapeutická aplikácia slnečného žiarenia, známa ako helioterapia.
V roku 1855 Rikli zo Švajčiarska otvoril kliniku vo Veldes (dnes Bled), Slovinsko, na poskytovanie helioterapie.

Theobald Adrian Palm objavil úlohu slnečného žiarenia v prevencii krivice. O mnoho rokov neskôr tieto pozorovania nakoniec vysvetlila úloha slnečného žiarenia na koži pri sprostredkovaní biosyntézy
vitamínu D.

Nils Ryberg Finsen trpel chorobou, ktorá bola neskôr známa ako Niemannova – Pickova choroba, ktorá sa vyznačuje postupným zhrubnutím spojivového tkaniva pečene, srdca a sleziny. Jeho objav,
 že vystavenie slnku zlepšil jeho vlastné symptómy, ho povzbudil, aby svojich pacientov liečil svetlom. Mimoriadny úspech mal v roku 1893 pri liečbe kiahní červeným svetlom a v roku 1895 pri liečbe lupus vulgaris (tiež známeho ako scrofula alebo kožná tuberkulóza) pomocou toho, čo považoval za ultrafialové svetlo z oblúkovej lampy (ale v skutočnosti to bolo pravdepodobne modré svetlo).

Dvaja priekopní švajčiarski lekári, Oskar Bernhard zo St. Moritz a Auguste Rollier z Leysin, boli zodpovední za rozšírenie používania helioterapie. Solárna terapia, ktorú praktizovali títo praktizujúci, zahŕňala zvyšovanie odstupňovaného vystavenia častí tela slnečnému žiareniu a priaznivé účinky sa považovali za zosilnené čerstvým a studeným horským vzduchom v Alpách.

Bernhard dosiahol pôsobivý počiatočný úspech pri liečbe veľkej nehojacej sa brušnej rany (z útoku nožom), ktorá odolávala všetkým ostatným akceptovaným prístupom k hojeniu a ktorú sa rozhodol vystaviť slnku ako posledné zúfalé opatrenie. Potom ošetril všetky nehojace sa a infikované rany slnečným žiarením. V roku 1905 Bernhard založil svoju vlastnú malú súkromnú kliniku na terapiu slnečným žiarením
v St. Moritz, ktorá mohla ubytovať asi 33 pacientov a mala balkóny orientované na juh na dvoch horných poschodiach pre pohodlné vystavovanie sa slnku.
Rollier… bol rozčarovaný zo zlých výsledkov získaných pri chirurgickej liečbe kostnej tuberkulózy a odišiel do vidieckej ordinácie… kde začal liečiť nepľúcnu tuberkulózu slnečným žiarením a čerstvým vzduchom.
V priebehu nasledujúcich štyridsiatich rokov sa technika, ktorú Rollier navrhol na vystavenie tela slnečnému žiareniu (Rollier’s Sunlight Therapy of Heliotherapy), stala v Európe široko akceptovaná.
Jeho klinika s názvom „Les Frênes“ bola prvým veľkým, účelovým zariadením na terapiu slnečným žiarením, ktoré bolo postavené na svete.

Všeobecná predstava, že slnečné svetlo je silnou formou medicíny (a dokonca nevyhnutnou pre ľudské zdravie a prevenciu chorôb, ako je rachitída), sa tak stala všeobecným poznaním.

Potom v roku 1900 objav kvantovej fyziky a zmena zamerania mnohých fyzikov počas svetových vojen viedli k rozvoju laserovej technológie.
V 60. rokoch 20. storočia sa téma fotomedicíny (predtým bola čisto zameraná na využitie prirodzeného slnečného žiarenia ako terapie) začala spájať s laserovou technológiou, čo nakoniec viedlo k tomu,
že ľudia experimentovali s laserovou technológiou na ľudskom tele.

V 60. rokoch 20. storočia maďarský výskumník  Endre Mester používal červené svetelné lasery na liečenie nádorov, ktoré boli implantované do škrečkov. (Poznámka: Výskumníci často študujú modely rakoviny
 u zvierat – implantujú nádor a potom sa ho pokúšajú liečiť).
Pokúšal sa zopakovať predchádzajúci výskum Paula McGuffa v Bostone, ktorý úspešne používal laserové svetlo na zabíjanie nádorových buniek. Je zaujímavé, že Messterov laser mal len malý zlomok výkonu Mcguffovho svetla, a preto nestačil na zabíjanie nádorových buniek.

Mester však pozoroval fascinujúci jav: Všimol si, že kožné rany vzniknuté počas implantácie nádorov sa u zvierat liečených červeným svetlom hoja dramaticky rýchlejšie v porovnaní so zvieratami, ktoré svetlom neboli liečené. Svetlo v skutočnosti spôsobilo rýchlejšie hojenie poškodených buniek!

Skutočne, tento objav sily červeného svetla urýchliť hojenie a regeneráciu ľudských buniek teraz potvrdili stovky štúdií.
V deväťdesiatych rokoch ho začala používať aj NASA. Spočiatku používali technológiu LED s červeným svetlom na účely pestovania rastlín počas misií raketoplánov. Akonáhle sa však zistilo, že tieto svetlá ovplyvňujú aj ľudské bunky, NASA začala testovať a zdokonaľovať technológiu s myšlienkou použiť ju na pomoc astronautom pri udržiavaní svalovej a kostnej hmoty, ako aj na liečbu chronických rán.

Ukazuje sa, že tieto účinky sú len poškriabaním povrchu sily červeného svetla a blízkeho infračerveného svetla na zlepšenie ľudského zdravia.

Od týchto prvých dní sa fotobiomodulácia (PBM) a nízkoúrovňová laserová/svetelná terapia (LLLT) rozrástli do celých oblastí výskumu, množstvo vedeckých dôkazov sa za posledných niekoľko desaťročí rozrástlo na niekoľko tisíc štúdií a tieto technológie liečby svetlom sa začali dostávať do ordinácií lekárov a praktických lekárov a do domovov tisícov ľudí.

Zdroj: The ultimate guide to red light therapy , 2018 Ari Whitten